Vlani mi moje neoficiálne predsavzatie upriamiť pozornosť aj smerom do minulosti (na väčšie množstvo literárnej klasiky) veľmi nevyšlo, no celkom som sa ho nevzdala - v snahe "polepšiť sa" som si "stariniek" (resp. staro-noviniek) zaobstarala hneď niekoľko a čuduj sa svet, zrejme to trochu pomohlo. Nuž, z poličky zazerajúci Tolstoj, Dostojevskij či Gogoľ robia svoje... Česť odštartovať moju púť klasík však nepripadla ani jednému z vyššie spomenutých pánov - toto prvenstvo si uchmatol Anton Pavlovič Čechov a vybrané poviedky z jeho tvorby. Na jednej strane obyčajné, zachytávajúce poväčšine nevzrušujúcu, no miestami tragickú každodennosť obyčajných ľudí, no zároveň nesmierne živé, prekypujúce humorom a emóciou. "Uvažoval som: koľko je vlastne na svete spokojných, šťastných ľudí! Aká je to ohromná sila! Pozrite na náš život: bezočivosť a záhaľka mocných, nevzdelanosť a zhovädilosť slabývh, všade nepredstaviteľná bieda, degenerácia, opilstvo, pretvárka, lži... A pritom je vo všetkých domoch a na uliciach ticho, pokoj; z päťdesiattisíc ľudí v meste sa nenájde ani jeden, ktorý by zakričal, nahlas sa rozhorčil. (...) Všade vládne ticho, pokoj a protestuje jedine nemá štatistika: toľkí a toľkí sa zbláznili, toľko a toľko vedier pálenky sa vypilo, toľko a toľko detí umrelo od hladu..." Čechov si ma svojsky sympatickým štýlom a univerzálnosťou príbehov získaval postupne viac a viac - nech už približoval šťastno-nešťastné ľúbostné pletky, mindráky zo sveta či vlastného ega, prípadne sa zaobalene dotýkal štokholmského syndrómu (respektíve sily zvyku napriek krutosti), alebo poukazoval na skutočnosť, že peniaze nie sú synonymom šťastia, príjemne mi lahodil. Spoločenské i osobnostné problémy, satira či čo-to z detektívky. Každá poviedka je jedinečná, odzrkadľujúca ducha doby i prostosť človeka, a predsa nadčasová.  Čechovovi hovorím áno a už teraz sa teším na ďalšie stretnutie.