Stačí, že sa voláte Fedor Gál a vydajú vám všetko.

Útly spisok denníkových záznamov od januára do začiatku júna 2020. Zaznamenáva politické, spoločenské i osobné udalosti Fedora Gála - slovenského publicistu, intelektuála, spisovateľa a niekdajšieho predsedu politickej strany Verejnosť proti násiliu. Reflexia aktuálnych udalostí je neustále premiešavaná s nutkavou potrebou obhajoby liberálnej demokracie a nekritického adorovania jej predstaviteľov (ktorí v skutočnosti často majú maslo na hlave) a osobnými traumami z vlastnej židovskej identity. Zároveň ostro odsuzuje mafiánsko - korupčné persóny, zosobňujúce tento štýl vládnutia na Slovensku. O Vladimírovi Mečiarovi píše pomerne dosť, na inom mieste lakonicky skonštatuje - zlý človek. No už sa takmer nijako nezmieni o tom, že práve on bol jedným z tých, ktorý mu otvoril brány do slovenskej politiky, zorganizovaním konkurzu na uvoľnené miesto ministra vnútra. Konkurz vyhral Mečiar. Je pravda, že pomerne skoro sa Gál voči Mečiarovi postavil, no niečím to pripomína rabína rabín Jehudu Löwa ben Becalela, ktorý musel zničiť ním vytvoreného golema Josilleho, potom ako začal byť agresívny. Žiaľ tento vnútorný rozpor nereflektuje vôbec, ostáva mu len konštatovanie: zlý, zlý zlý Mečiar. Spomenie súdny spor s Kňažkom, nespomenie, že s ďalším tribúnom novembra - Budajom má tiež napäté vzťahy. Kto je dobrý? Kto je zlý? A kde berie odvahu na takéto súdy? Od intelektuála by som čakal väčšiu mieru sebarefflexie, než zbierku prvoplánových poučiek a odsudkov. Naopak, úvahy o tom, prečo vydal knihu vo vydavateľstve čiastočne vo vlastníctve finančnej zločineckej skupiny Penta sú pomerne dobrým opisom morálnej dilemy. Tiež texty pre kapelu Drť, opisujúce vzťah k pôsobeniu Alojza Lorenca, niekdajšieho šéfa ŠtB, dnes spokojného dôchodcu, žijúceho blízko bratislavského kultového kníhkupectva Artfórum sú ok. Takže zopár podnetných viet sa nájde, žiaľ zatienené sú floskulami, ako z nejakej menej vydarenej príručky demokracie.