Knihu som začala čítať, no pre nie veľmi záživné prvé strany som ju na nejaký čas odložila. Potom som sa k nej vrátila a prečítala ju v priebehu dvoch-troch dní. Najviac ma prekvapila tretia časť, a to svojou údernou satirou ostrou jak britva, ktorá je silnou a aktuálnou i dnes. Ostatné časti nie sú nezaujímavé, no pomalšie tempo a spôsob rozprávania nie sú veľkými lákadlami pre čitateľa.

Čítal som neskrátenú a neilustrovanú verziu. Prvá polovica sa čítala ľahko, ani som si neuvedomil ako rýchlo som ju prelúskal. Dva jednoduché kontrastné príbehy s pár narážkami na súveké Anglicko. Nesklamalo, ani nezaujalo. Na druhú polovicu som sa tešil, lebo už nešlo o notoricky známy príbeh, ale o niečo nové. A pocity? Kde-tu sa objavila vynikajúca a originálna myšlienka (výsmech z túžby po nesmrteľnosti vedie). Som zvyknutý na realistické opisy všetkého možného aj nemožného, ale toto bolo opisovanie všetkého najnudnejšieho. A čím viac bolo toto nudné voľačo absurdnejšie, čím viac môj neexistujúci meter absurdnosti praskal a blížil sa koniec, tým viac som chcel tú knihu šmariť do záchoda a spláchnuť (však aj Jonathanko tam opíše jedenkrát v každom príbehu nejaký trápny urálny alebo fekálny zážitok). Najlepšou satirou bol ostrov Hujhnhmov, no paradoxne ma táto časť najviac nudila. Pre človeka, ktorého zaujíma Anglicko na začiatku 18. storočia, určite neoceniteľné dielo. Pre mňa to bolo pár pekných myšlienok utopených v mori všetkého nudného Ešte jeden postreh. Keď sa snem Hujhnhmov na niečom zhodne, nikto proti tomu neprotestuje, lebo vždy je to rozumný výnos. A čo keby vyhlásil, že každý Hujhnhm musí protestovať proti každému výnosu snemu? Je to paradox?