Táto kniha rekonštruuje slovenskú literárnu kritiku v medzivojnovom období, predovšetkým v jeho druhej polovici. Je venovaná štyrom osobnostiam: Jánovi E. Borovi, Michalovi Chorváthovi, Jánovi Igorovi Hamaliarovi a Alexandrovi Matuškovi. Spájala ich myšlienka modernizácie kultúry kritickým myslením. Hamaliar chcel inovovať skokom. Chorváth cez archaické zdroje. Bor imitáciou a Matuška vizionárstvom. Publikácia je ukotvená v súradniciach dobovej sociálnej, svetonázorovej a politickej sféry od záveru dvadsiatych a v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.