Zaujímavý príbeh. Taký iný, určite nie klasická YA. Najviac som si obľúbila Nathaniela.

Dejovo nevnímame len prítomnosť, ale aj sa vraciame do minulosti hlavných hrdinov. Príbeh postupne gradoval a stával sa pre mňa zaujímavejším. Zmena v postupe bola zakaždým nepatrná. Gayle Forman píše knihy, nad ktorými sa musíme zamyslieť, inak by nemalo význam ich čítať. Nemusia to byť niekoľko sto stranové romány, všetko dokáže vystihnúť na správnom počte strán. Na zbytočné omáčky, ktoré zbytočne predlžujú dej, zabudnite. Práve preto necháva niektoré situácie nedoriešené, čo automaticky spúšťa moju nekonečnú fantáziu. Osobne nemám rada otvorené veci, ale niekedy je lepšie domyslieť si, než keby niečo dopadlo proti môjmu presvedčeniu. Gayle si tým pádom k sebe pripúta rôzne cieľové skupiny čitateľov. Čo vám poviem, vie to s nami dobre. Teraz by som však zniesla pár strán navyše. Pokojne aj viac kníh. Tak veľmi si dobre všetko rozplánovala, že sa poistila, keby ju opustila múza. Vyprofilovala si jednotlivé charaktery a oslovila čitateľov, ktorí sa v hlavných hrdinoch dokážu nájsť. Aj napriek prepracovanosti tých najmenších detailov mi táto kniha prišla ako keby bez duše. Uverila som jej všetko, to áno. Ak ju však porovnám s ostatnými, niečo mi v nej chýbalo. Stratení odhaľujú životné príbehy, riešime problematiku fyzických rozdielov, homosexuálnov, náboženského vierovyznania, čo je super, že sa o tom čoraz viac hovorí. Myslím si však, že menej je niekedy viac. Nemusíme sa zameriavať na detaily, aby sme porozumeli celkovému významu odkazovaného posolstva. Najmä nie, ak má kniha 248 strán.