Žena a láska nikdy nemajú len jednu tvár, a básne Milice Mikulovej sú toho jasným dôkazom. Básne s voľnou štruktúrou a trochu drsným jazykom sú zložené bez príkras a obsahujú rozpory. Na plné ústa kričia, že to, čo v jednej chvíli existuje „s prívlastkom navždy“, môže v tej ďalšej zanechať len „puch v duši“. Nikdy však nenavádzajú, aby sme sa vzdali. Druhým a veľmi silným motívom zbierky je moderný človek a jeho život podobajúci sa divadelnému predstaveniu. Ako aj Shakespeare, aj my máme potrebu pýtať sa, či sa oplatí byť – bez ohľadu na rýchlosť doby. Hnus zo sveta a beznádej predsa nezmizli. Možno sa naozaj menia len storočia. Pre(d)stieranie reality teda rozpráva, čo všetko musí jeden v naoko dokonalom svete uhrať, len aby si každý týždeň mohol sadnúť k nedeľnému stolu. Hlavnou úlohou týchto veršov nie je zveličovať a šokovať. No keď cez ne prežijete, aký rozmer má vernosť, nahota alebo samota, možno sa neubránite husej koži. Teda, takmer určite.