Tretí román slovenskej autorky. Helena Adamová odjakživa túžila zmiznúť z tohto sveta, aby spolu s ňou zmizli aj všetky strachy, čo sa vynorili zakaždým, keď chcela byť aspoň trochu šťastná. Jej život sa však začne meniť k lepšiemu, keď podstúpi regresnú terapiu. Postupne začína chápať, že nad svojimi strachmi nemohla nikdy vyhrať, lebo neboli z tohto sveta. Všetkými Heleninými minulými životmi aj jej terajším životom sa ako červená niť vinie zmienka o mrazenej škorici – o tyčinkách škorice primrznutých ku kusom ľadu, ktoré otroci znášali z hôr na stoly rímskym cisárom. A práve škorica, jej charakteristická vôňa i farba, pomáha spájať zdanlivo nespojiteľné a vysvetľovať nevysvetliteľné.