Pomerne dlho som to odhadoval tak na dva, max. tri body. Autorkine úvahy, údaje z vedeckých štúdií, nejaké tie príbehy zo života, neustále omieľanie, že za všetkým je vlastne evolúcia, bla bla, to samé dokola. A z toho dokopy nič nové pod slnkom. Napokon som sa predsa chytil a začalo ma to zaujímať aj baviť (ak sa to tak dá povedať) a toto dielko sa u mňa napokon vyšplhalo k oným štyrom hviezdičkám. Čo ešte dodať? Zaslúžilým feministkám skorších generácií pani Nosková ďakuje za dosiahnuté úspechy, tým dnešným, ktoré tu ešte zmätene pobehujú, odkazuje, že stačilo, je dobojované, no a pred tými militantnými varuje. Pre jedinca, ktorý so sebou nenosí nejaké ťažké traumy z detstva, nepestuje si v sebe nenávisť ku zvyšku ľudstva všeobecne a k opačnému pohlaviu zvlášť, ani netrpí tunelovým videním, táto kniha neprináša asi nič objavné (a nositelia spomenutých symptómov zas radšej holdujú vlastnej kultovej literatúre). Napriek tomu odporúčam čítať. Väčšine z nás sa totiž táto téma asi zdá byť už iba okrajovou a rozoberať ju na dvesto stranách nejakej knihy nám môže pripadať zbytočné. Skrátka, je tu iba ďalší „problém“, ktorý väčšina spoločnosti ako problém nevníma. Ako to už býva, humbug robí agresívna, arogantná a akcieschopná menšina. Problém to však je, pretože mnohé idey feminizmu majú silnú podporu v najvyšších sférach eurobyrokracie, za pomoci a nátlaku ktorej sa do našich zákonov postupne a vcelku nenápadne prepracovávajú kdejaké čudesnosti. Niet divu – tzv. genderová politika patrí k obľúbenej socialistickej agende. Vládcovia z Bruselu veľmi radi pridajú na právach kdejakým uvrešťaným nespokojencom, keď tým zároveň potichúčky zbavia niektorých práv väčšinu občanov alebo aspoň ich veľkú časť. Knihu by som odporučil skôr mladým bojovníčkam, nádejným aktivistkám, ktoré síce môže feministická agenda prípadne osloviť, ale ešte stále sa viac-menej len rozhliadajú, čo si vyberú za predmet svojho brojenia. Možno si uvedomia, že táto téma je už beztak trochu pasé a pôjdu bojovať trebárs za prirodzené práva Aptenodytes forsteri v Grónsku (to nevadí, že tam tučniaky nežijú...). Militantným feministkám táto kniha zrejme nepomôže a ja im ju ani odporúčať nebudem, tak ako sa neodvážim odporúčať im ani čokoľvek iné. No, tak som si trochu zamudroval a môžem opäť upadnúť do letargie.

Nalákána rozhovorem s paní spisovatelkou na ČRO OL jsem si knížku půjčila a... kdybych se byla řídila nelibými pocity, které ve mě vyvolala obálka, udělala bych dobře. S titulní výzvou a prezentovanými názory takřka výhradně souhlasím, ale zajímavých podnětů jsem tam našla tak na jednu esej. Připadá mi to jako dodatečně nadstavovaný konglomerát postojů a názorů autorky, výňatků z vědeckých studií a poněkud schematicky chtěných příkladů "ze života". Jako beletrie neobstojí, jako naučka taky ne. Je mi líto, snad příště...